Časopis kód // Rozhovor // Bojím sa UHO, všeobecne hnedej omáčky, ktorá sa dáva ku všetkému.
Radíme ho medzi mladých tvorcov, no jeho inscenácie stoja na sebavedomom rukopise, medzinárodnom tíme, kvalitných hercoch a nepochybne aj na istote prideleného rozpočtu. Do priestoru slovenského profesionálneho divadla vstúpil oficiálne pred dvoma rokmi a každá jeho inscenácia vyjadruje zrelý postoj k aktuálnej spoločenskej realite. Režisér Dávid Paška, pôvodom z Bratislavy, režíruje, a teda aj premýšľa okrem slovenčiny aj v angličtine a nemčine. Jeho réžie charakterizuje vysoká asociatívnosť, ktorá by mohla stáť v kontradikcii s akousi nemeckou vetnou štruktúrou jeho vyjadrení. No ani divadelné metafory, ktoré na javisku kreuje, nie sú voľnými meditatívnymi obrazmi, sú presné a smerujú ku konkrétnej pointe. Za svoje inscenácie v tomto krátkom čase získal dve Ceny Tatra banky aj nominácie na divadelné ocenenie sezóny DOSKY.
Ako sa začala vaša divadelná cesta? Keď ste sa hlásili na štúdium réžie do Seminára Maxa Reinhardta vo Viedni, vraj ste nevedeli dobre po nemecky.
V dvanástich som videl Oresteiu v réžii Rastislava Balleka a dramaturgii Martina Kubrana, s ktorým teraz spolupracujem, a niečo ma na tom lákalo. Nevedel som čo. Potom som začal v divadelnej škole Ludus, čo bol pre mňa naivný pokus priblížiť sa divadlu. Bolo to však sústredené na herectvo, čo mi nepomáhalo pochopiť, o čom je režijné divadlo. Začal som tam písať hry a potom som si v štrnástich po dohode s Martinom Čičvákom vyžiadal sedieť na skúškach jeho inscenácií v rôznych divadlách. V šestnástich som odišiel do Prahy dokončiť tam gymnázium a asistovať v divadlách. Inklinoval som k divadlu a mal som kontakt na niektorých režisérov, ktorí robia tu aj v Česku, a tak som tam mohol byť počas skúšobných procesov. Nepochádzam z umeleckej alebo divadelnej rodiny, nevedel som, že niečo ako réžia existuje. Mal som však veľmi podporujúcu rodinu. Veľmi mi pomáhala aj v rámci štúdia na gymnáziu, aby som mal možnosť učiť sa v noci a cez deň mohol sedieť v divadle.
Na Orestei ste teda prepadli vášni k divadlu.
Okamžite. Potom už neexistovala cesta späť. Najprv som si myslel, že to je herectvo, ale zistil som, že ma tam nebaví stáť, že tomu nerozumiem a že ma to baví zvonka. V osemnástich rokoch som sa hlásil do Prahy, Brna, Bratislavy a do Viedne. Viedeň bola vysnívaný plán, no na strednej som mal len jeden rok nemčiny. Na prijímačky som prišiel s koncepciami Heinricha von Kleista a Dey Loher preloženými z Google Translate a nejako som to tam odreptal, prakticky som sa to naučil foneticky. Potom však prišli otázky, kde som si po nemecky nevedel pomôcť. Prijali ma na DAMU, mal som ísť do ročníka Jana Nebeského, no potom predsa len prišla ponuka z Viedne, čo sa nedalo odmietnuť. Vo Viedni to bolo štvorročné štúdium. Prvý rok sa intenzívne robí všetko spoločne s hercami, aj herectvo, aj reč – tá sa vyučuje celé štyri roky aspoň trikrát do týždňa, človek je donútený naučiť sa po nemecky. Po prvom roku som dostal feedback, že všetko je výborné, aj režijná prax, len tá nemčina... Rozoberali sme Schillera a ja som vlastne hovoril starou schillerovskou nemčinou.
Inscenácie, ktoré ste režírovali na Slovensku od roku 2024 (Odysea, Tatarka, The Bloody Sonnets, Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux, ENDSIEG//DOBYTIE, SAVED/SPASENÍ, Kupec benátsky/Mauser), majú celospoločenský presah. Iba SAVED/SPASENÍ sa sústredí na rodinnú bunku v zlej sociálnej situácii. Prečo nastala zmena vašej optiky vo výbere tém?
SAVED/SPASENÍ je hra o trúchlení. Hoci to sa začína až po siedmej scéne, v ktorej ukameňujú bábätko v parku. Prijal som výzvu od (vtedajšieho riaditeľa, pozn. DFF) Juraja Kukuru urobiť inscenáciu, ktorá nahnevá absolútne každého. Jeho väzba na Petra Zadeka1 bola veľmi silná, a preto som si povedal, že keďže Spasení vyvolali v progresívnom Nemecku v sedemdesiatych rokoch naozaj všade škandál, tak to skúsime aj my. Keď sme to začiatkom tejto sezóny oprašovali a pozrel som si to znova, uvedomil som si, že je to naozaj desivá inscenácia.