aktuality.sk // Rozhovor // Jedna strana chce tvoriť a žiť, zatiaľ čo druhá strana bučí a cíti sa vyradená
Autor: David Žák
Nastavovať spoločnosti drahé zrkadlo a kritizovať s úsmevom je podľa Dávida Pašku výsadou i povinnosťou. K divadlu nepristupuje len ako k plneniu programu.
V bratislavskom Divadle P. O. Hviezdoslava (DPOH) ožíva netradičné spojenie klasiky a apelatívnej jednoaktovky.
Režisér Dávid PAŠKA v inscenácii Kupec benátsky/Mauser prepojil Shakespeara s textom Heinera Müllera, čím vytvoril dielo, ktoré ostro reaguje na aktuálne spoločenské napätie.
Podľa Pašku je hra výnimočná nekonvenčným spojením dvoch odlišných dramatických svetov, vďaka čomu na javisku vznikol úplne nový parabolický obraz záverečného súdneho procesu. Zdôrazňuje, že inscenácia vedome pracuje s karikatúrou a všadeprítomným antisemitizmom.
Uviedli ste mimoriadne náročnú inscenáciu. Spojili ste v nej dva odlišné dramatické texty – Mauser a Shakespearovho Kupca benátskeho. Bolo to pre vás náročné ako pre rovesníka generácie Z?
Tým, že mám klasické činoherné vzdelanie v oblasti divadelnej réžie a dramaturgie, mal som so Shakespearom skúsenosť už v preduniverzitnom období. Zbližovanie sa s textom teda nebolo generačné, ale skôr akademické. Rovnako s Heinerom Müllerom išlo o skúsenosť akademického charakteru a o videnie inscenácií z nemeckého sveta, kde som študoval a kde aktívne pracujem.
Náročnejšie bolo skôr skombinovať tieto dva texty je nekonvenčné samo o sebe. Kupec benátsky má svoje problémy a svoju rytmiku, ktorú keď raz zlomíte, musíte ju znova postaviť. Text Heinera Müllera naopak nie je určený pre repertoárové divadlo. Dokonca má v pravidlách o uvádzaní hry uvedený skôr princíp cvičenia, hľadať v ňom univerzálnosť a nie odpovede ako v študijnom materiáli. Hovorí v ňom o proletárskej revolúcii.
Vyškrtnúť tieto veci chirurgicky presne tak, aby zapadli do univerzálnej paraboly pre Kupca benátskeho a princípov kresťanského humanizmu, bolo veľmi náročné. Podarilo sa to vtedy, keď sa texty len neprepletali, ale v útrobách hry sa vytvorila úplne nová scéna. Vznikol tak parabolický obraz záverečného veľkého súdneho procesu z Kupca benátskeho.
Reflektuje Shakespeare aj dnešnú dobu? Je nadčasový ako autor?
Určite áno, vo svojich dielach v zásade vytvára paradox. Jeho hry sú plné práce s divákom i s reflexiou diváckeho pohľadu na danú hru. Preto môžeme hovoriť o univerzálnych textoch, ktoré prežijú akúkoľvek dobu.
Kupec benátsky je neslávne známy aj tým, že sa hrával aj v najhorších dobách ľudskej histórie. Prístup k nemu musí preto zohľadňovať 20. storočie, najmä druhú svetovú vojnu a nacistické Nemecko, kedy túto hru veľmi často uvádzali stranícke divadlá.
Musíme teda uvažovať nad tým, ako k tejto hre pristúpiť s celou touto historickou skúsenosťou, ktorá sa aktívne či pasívne prepája so samotným dielom. Už to je neodškriepiteľný faktor, že hra je poznačená históriou.
Pasuje do súčasnej situácie, ktorú zažívame na Slovensku?
Zisťujeme, že áno, keďže ide o modelovú situáciu a modelový konflikt. Nekladú sa tam len základné otázky ohľadom judaizmu či národa ako takého. Ide o princípy, kde jedna strana hovorí o zákonitosti a práve, zatiaľ čo druhá o ideáloch. Zásada a ideál tu stoja proti sebe, čo je nesmierne zaujímavé, pretože ide o prapodstatný konflikt. Sú v ňom obrovské rozpory o pokrytectve, pravde, krutosti a milosti, ktoré sa dajú aplikovať na akúkoľvek situáciu.
Čo sa týka slovenskej situácie a toho, čo vidíme v našom súdnictve, je to priamy odkaz. Človek ani nemusí byť vzdelaný v dennej politike, aby vnímal to bezprávie a pachuť, ktorá v týchto veciach vzniká. Divák v tom paralely možno nájde.