PLAN.ART / „Saved/Spasení je veľmi nežná a citlivá hra”
Hra Edwarda Bonda Saved z roku 1965 znamenala pre divadlo v 60. rokoch 20. storočia to, čím bol román Johna Osborna Obzri sa v hneve desaťročie predtým. Bondova hra vyvolala škandál, kontroverziu a cenzúra požadovala odstránenie explicitných sexuálnych a násilných scén. No práve násilie v tejto hre nanovo definovalo možnosti drámy. "Ak ukazujem násilie, je to vždy preto, aby bolo pochopené," vysvetľoval Bond. "Bolo by nemorálne nezobrazovať násilie v hrách." Režisér Dávid Paška v inscenácii Saved/Spasení posúva dej do prítomnosti, aby opäť ukázal, že to naozaj šokujúce je ľudská krehkosť.
> Bondova hra Spasení od roku 1965, keď bola po prvýkrát uvedená, zvláštne prechádza časom, napr. divadlá sa k nej vracali v 80. rokoch v období thatcherizmu, v 90. rokoch sa jeho spôsobom práce s násilím inšpirovala napr. Sarah Kane v hrách Spustošení a Očistení, Mark Ravenhill o autorovi a hre povedal, že "dýcha rovnaký kyslík ako ja", narážal pritom na agresivitu prítomnú v každodennosti tej doby. Esenciálne témy hry rezonujú vo svete aj v našej prítomnosti. Ako sa hra dostala k tebe a do dramaturgie divadla?
Divadlo chcelo hru s antickým rozmerom a škandál, tak sme s dramaturgičkou Sašou Sarvašovou a vtedajším riaditeľom divadla Jurajom Kukurom hľadali titul, ktorý by to naplnil. Navrhol som hru Penthesilea od Heinricha von Kleista a potom jeho Zemetrasenie v Čile, ale odmietli, že sú to neznáme tituly, Kleist je príliš komplikovaný, atď. Hľadal som styčné body k homo homini lupus, človek človeku vlkom, alebo vraždy z vášne, lebo to je celkom antický motív, rituálne zabitie a z toho plynúce katarzné momenty. A tak som narazil práve na Edwarda Bonda, ktorého som retroaktívne poznal skrz Saru Kane, Marka Ravenhilla, Simona Stephensa a ďalších. Hru Spasení som nepoznal a keď som si ju prečítal, našiel som prepojenia aj priamo na divadlo Aréna skrz režiséra Petra Zadeka, ktorý ju v 70. rokoch inscenoval a mal v nej hrať Juraj Kukura. V pražskom Národnom divadle ju inscenovali okolo roku 2010, čiže evidentne v tom texte niečo vždy aktuálne je. V Bondovej hre sú presné styčné body s Kleistovými textami, ktoré som navrhoval predtým, čiže je tam univerzálny príbeh na veľmi špecifickom príklade skupiny mladých ľudí z nevyhovujúceho sociálneho prostredia, z prostredia tzv. kultúrnej chudoby, spáchajúcej zločin, ktorý je od počiatkov až po súčasnú drámu asi ten najväčší – skupinová vražda dieťaťa. A tento veľký symbol je prenosný do každej doby, v ktorej sa človek cíti zmätený, stratený, nemá kontrolu nad spoločnosťou ako takou, a tak hľadá kontrolu nad niečím, čo je pod ním, čo sa dá ovládnuť a kontrolovať. V roku 2026 je geopolitika na takej úrovni, že človek ju chce dobehnúť a porozumieť jej, ale vynárajú sa úplne nové mená, nové diktatúry, čo pre nás môže znamenať jediné a síce, že obyčajný človek v komunite nemá kontrolu nad vlastným osudom, nad medzigeneračným osudom, pretože v hre je obsiahnutá aj medzigeneračná výpoveď. Takže myslím si, že hra môže znovu rezonovať a dúfam, že práve ten univerzálny princíp sa tam prejaví viac ako dobová referencia.